Pôst ako cesta k osvieteniu

V Afrike existuje príslovie: „Trvalo plný žalúdok (sýty) tajomné veci neuvidí.“ 
    I cirkevní otcovia sú toho istého názoru: Tertulián uvádza ako príklad Mojžiša a Eliáša, aby ilustroval, ako pôst človeka uschopňuje k nazeraniu Božích tajomstiev a dôvernému styku s Bohom. O Mojžišovi hovorí, že „sa postil nad ľudské sily štyridsať dní a práve toľko nocí, keď mu silu prepožičiavala viera ducha, takže svojimi očami videl nazeral slávnu krásu Boha, na vlastné uši počul Boží hlas a v srdci premyslel Boží zákon.“
    Tertulián ďalej tvrdí, že sa Kristus na hore Tábor právom v tele zjavil Mojžišovi a Eliášovi, pretože to boli jeho druhovia v pôste. Eliáš sa predsa taktiež postil štyridsať dní a nocí na svojej ceste púšťou k Božiemu vrchu Horeb. Tam potom smel zakúsiť Boha samotného v šumení vánku. ….K akému priateľskému styku s Bohom tu bol pripustený! „Čo tu robíš Eliáš?“ – neznie toto zvolanie omnoho priateľskejšie, než ono: „Adam, kde si?“ To znelo človeku, ktorý jedol ako hrozba. Tomu, ktorý sa postil však ako lichôtka. Tak veľké uprednostnenie pôsobí zrieknutie sa jedla a pitia – z človeka robí člena Božej domácnosti a vskutku pridružuje rovného k rovnému. Lebo ak večný Boh nikdy nelačnie, ako svedčí skrze Izaiáša, potom sa človek, až bude žiť bez potravy, vyrovná Bohu.“
    Ako ďalší príklad toho, že nás pôst uvádza do dôvernosti s Bohom, uvádza Tertulián proroka Daniela. Aby Daniel rozpoznal význam kráľovho sna, tri dni sa postí a tým dostáva tento dar. Podobne hodnotí aj NZ postavu prorokyne Anny. Sumárne môžeme konštatovať, že pôst nás privádza do Božej blízkosti, poskytuje jasnejší náhľad do Božích tajomstiev a umožňuje dôvernejšie spoločenstvo s ním.
   Obraz návratu do raja a anjelského života je ďalej vykreslený predstavou o zduchovnení teľa, ktoré je výsledkom pôstu. Sv. Ambróz hovorí, že by sme mali podobne ako Eliáš „premieňať“ prirodzenosť ľudského teľa silou nezničiteľného pôstu. Pôst zduchovňuje naše telo, vzďaľuje ho od vlády hriechu a dáva nám väčšiu slobodu vzhľadom k pozemským potrebám. Dopomáha nám k duchovnému telu a už teraz nám poskytuje účasť na Kristovom vzkriesení. Pôst vedie postiaceho na prah neba. Vďaka týmto účinkom stráca pôst svoju trpkú príchuť. Dáva duchovnú radosť. Sv. Benedikt píše, že sa pôstom môžeme cvičiť v „radosti Ducha Svätého“.
    A sv. Augustín hovorí: že nás „k pôstu ženie radosť ducha, ktorý si obľúbil duchovné veci, ktorých ľúbeznosť mu vždy vnuká istý odpor k telesným pokrmom“. V pôste človek prichádza stále viac na chuť Bohu. Kresťan aj pôstom svedčí o sile, ktorá vychádza z každého Božieho Slova. Pôst nám umožňuje preniknúť do poznania tajomstva. 
    Dr. Buchinger popisuje duševné účinky pôstu takto: „Každý, kto sa postí, spozoruje, že sa v jeho duševnej konštitúcii, v jeho priebehu mnoho duševných funkcii zmení. Vystupňuje sa vnímavosť. Fantázia je živšia. Koncentrácia zostáva nezmenená. Zmysly sú bystrejšie… Je vnímateľný určitý druh uvoľnenia kŕčovito stiahnutej psychickej konštitúcie, ďalej vyjasnenie situácie a vyšší jemnocit… Vylupuje sa pravé jadro: človek nachádza sám seba, objavuje vnútorný bod, metacentrum, totiž vnútorný domov.“
    Dr. Buchinger však pozná aj nebezpečenstvo pôstu. Myslíme teraz na viacdňový hladový pôst. Hovorí, že na počiatku pôstu prežije človek výkyv k depresívnej strane, potom však zreteľný výkyv k manickej strane. Človek je zrazu veselý, plný optimizmu ale tieto manické stavy ho zvádzajú k preceňovaniu sa. Môžu ho viesť k určitým krkolomnostiam, bezohľadnosti a postupne až k príliš citlivej vnímavosti až medialite. Preto tvrdí, že k viacdňovému pôstu je potrebné duchovné doprevádzanie a modlitba, aby pôst nebol zneužitý k preceňovaniu vlastnej sily a hodnoty. Postiť sa znamená plávať proti prúdu. To je možné len vtedy ak sa postíme z čistých motívov. Inak je pôst skôr na škodu. Duchovní učitelia hovoria, že aj démoni môžu nabádať k pôstu. Avšak, ak sa človek nepostí v Duchu Svätom, nevedie ho pôst k osvieteniu, ale skôr k zaslepenosti, ktorá leží veľmi blízko k osvieteniu. To potom nutne vedie ku skaze. Človek prestáva vnímať realitu, blížnych okolo seba, stráca zmysel pre vlastné hranice a končí v sebapreceňovaní, až v šialenstve. Osvietenie a zaslepenie ležia tesne vedľa seba. Pôst môže viesť k obom. Pôst nás k osvieteniu privedie len vtedy, keď v ňom objavíme svoju slabosť a nie silu. Pôst nás ma voviesť do priepasti našej slabosti, v ktorej sa stretneme s priepasťou Božou.

Zdroj: http://www.frantiskani.sk/kazatel/post/pr/post.htm