Prežívame čas Filipovky
„Boh poslal svojho Syna, aby sme dostali adoptívne synovstvo.“
Ctihodní otcovia, bratia a sestry,
počas tohtoročného pôstneho obdobia som sa snažil poukázať na nebezpečenstvo života „etsi Christus non daretur”, „ako keby Kristus neexistoval” alebo „ako keby pre Cirkev nebol dôležitý“. Chcem pokračovať v tomto smere aj adventných meditáciách a upozorniť na ďalšie podobné nebezpečenstvo: na to, že žijeme „ako keby Cirkev bola len takáto“, teda plná škandálov, polemiky, konfliktov, klebiet a nanajvýš nejaké tie zásluhy v sociálnej oblasti. Skrátka, to čo ľudia dokážu, to čo neraz vidíme v histórii. Rád by som poukázal na vnútornú krásu Cirkvi a na krásu kresťanského života. Nie preto, aby sme zatvárali oči pred reálnosťou faktov alebo sa vyhýbali zodpovednosti, ale aby sme im čelili v správnej perspektíve a nedali sa nimi rozdrviť. Nemôžeme žiadať novinárov a médiá, aby brali do úvahy, ako Cirkev chápe samu seba (hoci by bolo žiaduce, aby tak robili). To najhoršie však, čo by sa mohlo stať, by bolo, keby sme aj my ľudia v Cirkvi a ohlasovatelia evanjelia nakoniec stratili zo zreteľa tajomstvo, ktoré je súčasťou Cirkvi a rezignovali by sme. Hrali by sme vždy takpovediac mimo domáceho ihriska, vždy u hostí a ešte aj výlučne v obrane.
„Tento poklad máme v hlinených nádobách,“ napísal apoštol, keď hovoril o služobníkoch evanjelia (2 Kor 4, 7). A to je veľká pravda, no bolo by veľmi hlúpe tráviť všetok čas diskutovaním o „hlinenej nádobe“, a zabúdať na „poklad“, ktorý je vo vnútri. Apoštol nám pomáha pochopiť dokonca aj tú pozitívnu stránku v celej tejto situácii. Hovorí, že toto sa deje „aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ (2 Kor 4, 7).
V Cirkvi je to podobné ako s oknami katedrály. (Zažil som to pri návšteve katedrály v Chartres). Keď sa človek pozrie na okná zvonku, z ulice, vidí len kúsky tmavého skla, ktoré držia pokope pásiky rovnako tmavého kovu. Ale ak vojdeme dovnútra a pozrieme sa na tie isté okná oproti svetlu, ukáže sa pred našimi očami nádhera farieb, príbehov a významov! Tu sme sa rozhodli pozrieť sa na Cirkev zvnútra, v tom najsilnejšom zmysle slova, vo svetle tajomstva, ktorého je nositeľkou.
V pôstnom období sme si vzali na pomoc dogmu z Chalcedónskeho snemu, dogmu o Kristovi, pravom človekovi, pravom Bohu v jednej osobe. Teraz si pomôžeme jedným z najtypickejších liturgických textov Adventu, a to z listu Galaťanom 4, 4 – 7. Píše sa v ňom:
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“
V tomto krátkom texte sa nachádza syntéza celého kresťanského tajomstva. Ju tu prítomná Trojica: Boh Otec, jeho Syn a Duch Svätý, je tu vtelenie: „Boh poslal svojho Syna“. A to všetko nie je nič abstraktné či mimo času, ale zasadené do histórie spásy: teda „keď prišla plnosť času“. Nechýba ani diskrétna, no podstatná prítomnosť Márie v slovách: „narodeného zo ženy“. A napokon je tu ovocie toho všetkého: mužovia a ženy, ktorí sa stali Božími synmi a chrámom Svätého Ducha.
Bezprostredným dôsledkom toho všetkého je, že si človek uvedomuje svoju dôstojnosť. „Kresťan, poznaj svoju veľkosť.“[6] Takto nás bude napomínať svätý Lev Veľký vo Vianočnú noc. Ktorá dôstojnosť môže byť vyššia, ako práve táto: byť Božím dieťaťom? Hovorí sa, že dcéra istého francúzskeho kráľa, neustále karhala svoju slúžku a jedného dňa jej nakričala do tváre: „Či nevieš, že som dcéra tvojho kráľa?“ Nato jej slúžka odpovedala: „A ty nevieš, že ja som dcéra tvojho Boha?“
Vatikán, Aula Pavla VI., z kázňe 3. decembra 2021
P. Raniero Cantalamessa, OFMcap